ak by si sa pýtal, kde je toto dievča...

proste odišlo, ako vždy.

neboj sa snowboardu, ak vieš lyžovať

neboj sa snowboardu, ak vieš lyžovať

Časť prvá – keď sa voda sypala a piesok sa lial

Snowboard a ja sme začali písať našu históriu pomerne dávno – v kalendárnom roku 2017. Sneh nám veľmi neprial, bol mokrý a kašovitý. Na druhej strane sme na to šli tak, ako sa patrí – s inštruktorkou.

Ak si s doskou už mal tú česť, asi vieš, čím bývajú poznačené začiatky. Pádmi. Človek najprv netuší, ako na tom stáť tak, aby ho gravitácia neťahala k sebe. Keď konečne odlepíš zadok od svahu a nájdeš aký-taký balans, nadíde čas pohnúť sa. To je tá ťažšia časť. Meter… dva… a ani nevieš ako, zrazu ťa to zhodí na zem. Padá sa väčšinou chrbtom nadol, čo je obzvlášť nepríjemné.

Ak to zoberieš napred druhou (ževraj tou náročnejšou) stranou, odnesú si to kolená. Dobrým nápadom sú chrániče z kolieskových korčúľ (u mňa táto rada prišla príliš neskoro). Nezabudni ani na zápästia, budeš mať tendenciu spomaliť to rukami.

Čo platí v živote, platí aj na snowboarde – prvé razy nebývajú prevratné. Napriek tomu som z lekcie odchádzala s úsmevom na tvári. Chcela som to skúsiť už dlho, takže som bola spokojná už len kvôli pomyslenej odfajknutej položke v mojej hlave.

Veci, ktoré inštruktorka rozprávala, mi, popravde, začali dávať zmysel až večer v posteli. Pochopila som že sa mám zamerať buď na ľavú alebo na pravú stranu a za tou sa vždy ťahať. V predstavách som hneď začala snowboardovať na pána, no sneh mi dal druhú šancu až o štyri roky neskôr.

Časť druhá – niet nad spúšťanie sa s alkoholom v krvi

Veru čítate správne, ale žiadne strachy – vytriezvela som v prvom momente, keď si kolená spomenuli, čo ich čaká.

Na pozadie príbehu – inštruktorský teambuilding, chlapci zavelili, že sa ide na večerné. Pod dohľadom jediného zo zúčastnených, ktorý má na tento vynález kurz, sme sa teda vytrepali na vlek. Prvý kúsok sme si vyšľapali čo to táram, jedna noha zapnutá a druhou sme sa mali odkolobežkovať hore.

Kým som ja fučiac zapínala tú druhú, chalani sa začali posúvať nadol, čo v mojej mysli vyvolalo myšlienku, že za nimi nebudem stíhať. Tak aj bolo. Predbehli ma skúsenosťami aj odvahou.

Po kolobežkovaní sme prešli na ďalší a pre mňa prvý level – na lanovku. Keď sme z nej zostúpili; zjazdovka, na ktorej už mesiac učím lyžovať, sa mi zdala asi tak desaťkrát strmšia ako zvyčajne. Po štyroch rokoch som už netušila, ktorú stranu tela mám dominantnejšiu [UPDATE: ľavú, predstav si]. A tak som sa so smrťou v očiach zosúvala za nimi (ale aspoň nie na zadku! pekne postojačky). Keď som už šla na nervy samej sebe, pustila som sa rýchlejšie. Pri lyžiach sa mi stalo, že správna technika prišla až s väčšou rýchlosťou… v ten večer však prišiel len sneh, ktorý mojim kolenám pripadal ako betón.

Ako to tak po sebe čítam, moje prvé dve skúsenosti znejú celkom strašidelne. No predsa vo mne museli niečo zanechať. Možno sa mi páčil adrenalín z niečoho nového, možno som si chcela dokázať, že to predsa dám, no každopádne som zrazu po večeroch začala klikať na videá začínajúcich snowboardistov. Či ma niečo naučili, to sa dozvieš v ďalšej časti.

Časť tretia – už to ide!

Alebo aj nedozvieš… lebo to sama neviem. Myslím si však, že ma skôr navnadili, ako mi dali do hlavy niečo technické.

Nevedela by som popísať, ako snowboardovať, no keď som to skúšala pár dní po teambuildingu, zrazu to šlo. A tu sa už konečne dostávam k tomu, o čom je tento článok.

To, že som lyžiar, mi pomáhalo už od začiatku. Nebola som taká vydesená z predstavy, že skončím rozpleštená na zemi a vedela som zhruba odhadnúť, akú rýchlosť naberiem.

Pomôže ti to však aj výraznejšie – ľahšie vycítiš, ako pracovať s ťažiskom, pochopíš princíp prenášania váhy a dokonca aj hranenie ti bude nejakým spôsobom povedomé. Všetky tieto znalosti a aj nejaké to sebavedomie sa u mňa vyskytli pri treťom pokuse.

Pády, pri ktorých som videla hviezdičky (reálne hviezdičky, keďže sme boli zase na večernom), ma občas ešte prekvapili… no už som pochopila ten najzákladnejší princíp – že človek sa má pozrieť tam, kde chce ísť. A ono to potom želaným smerom naozaj ide.

Tentokrát ma sprevádzala kamoška s podobnými [ne]schopnosťami ako ja, a kamarát na bezpečných & stabilných lyžiach. Občas ho bralo do smiechu, ale musím povedať, že keď to vyzeralo, že opäť pozdravím matičku zem, párkrát ma parádne zachytil.

Takže parafrázujem názov: ak si dobrý lyžiar, začni snowboardovať! Nech ťa neodradí ani vyšší vek (to znie, akoby som mala 35, ale ja len kvôli porekadlu čo sa zamladi naučíš…) Pri snowboarde to neplatí. Ak teda nemáš 70 a reumatickú artritídu k tomu. V tom prípade to ešte predsa len zváž.

A nezabudni si prečítať prvú časť mojich snežných skúseností!

Pridaj komentár