skontroluj aj môj

trampoty s piercingom… alebo radšej to ešte zvážte

trampoty s piercingom… alebo radšej to ešte zvážte

Hneď na úvod si zadefinujme dôležité pojmy. Bavíme sa o bočnom krúžku v nose (nie, ani po piatich mesiacoch netuším, ako sa to má správne nazývať). Taktiež chcem zdôrazniť, že ľudské telo je veľmi individuálne. Vaše by sa možno zahojilo v priebehu dvoch týždňov ale… nuž, ja som to šťastie nemala. Takže pre istotu:

Upozornenie: tento článok vás možno odradí od piercingu… a slabé žalúdky, bežte si radšej prečítať nejakú recenziu!

Práve som v správach s kamoškou pátrala po počiatočnom dátume, kedy ma vlastne prepichli. Bolo to 16. augusta. Teraz máme začiatok februára a stále to bolí. Ale pekne po poriadku.

Ako som už naznačila, prvé sklamanie prišlo hneď po ‚zákroku‘. Predtým, než si môžete založiť krúžok, musíte totiž minimálne dva týždne chodiť s tzv. kolíkom. Aspoň to mám za sebou, myslela som si naivne, dva týždne predsa môžem vyzerať ako ťuk. Vydržať by som vydržala… ale tieto kolíky sa nevyrábajú so závorou, či ako to nazvať, veď viete, s tou mini hlúposťou, vďaka ktorej sa to nevysunie.

Nebolo na svete väčšieho zúfalstva, ako keď mi vecička z nosa prvýkrát vypadla. Čerstvá rana sa hneď stiahla, takže som si myslela, že už do nej nikdy nič nevopchám. Trápili sa so mnou dvaja ľudia, vypočula som si veľa narážok typu no bolo ti to treba?!, a napokon som to bola aj tak ja, kto si so slzami a krvou stekajúcou po tvári vrazil milú paličku naspäť.


Po tomto traumatickom zážitku som sa každé ráno budila s hroznou predtuchou, ako budem svoju súčiastku hľadať v perinách. Párkrát sa to naozaj stalo, no ten najhorší moment mal ešte len prísť.

Asi týždeň po prepichnutí sme si s rodinkou vyrazili na predĺžený víkend do nemenovaného rezortu. V sobotu som sa zobudila a klasicky som si šla umyť zuby…. už asi tušíte, kam smerujem. Keď som sa naklonila nad umývadlo, aby som vypľula spenenú vodu, spolu s ňou som navždy prišla aj o kolík. Hej… spadol do odtoku. Keby som bola doma, mohla by som napríklad zavolať opiercingovanej kamoške a požiadať ju o nejaký vhodný nástroj. Ale čo si počnete na Orave, kde o zlatníctvach ani nechyrujú a ak chyrujú, tak je víkend a majú v ňom len štyri druhy prsteňov? Spravila som to jediné, čo mi zostávalo – prehľadala som našu batožinu a zúfalo som pátrala po niečom aspoň trochu vyhovujúcom. Nakoniec som použila náušnicu, ktorú som kedysi kúpila sestre v Prahe. V momente, kedy som zrazu po izbe chodila so psou labkou vysiacou z nosa, sa začali skutočné trampoty.

Hneď po pobyte som samozrejme zháňala niečo vhodnejšie. Šla som za tetou do štúdia, ktorá ma počasovala informáciou, že na krúžok by som mala čakať aspoň mesiac. To som už poriadne škrípala zubami. Voľky-nevoľky som teda chodila po svete s rôznymi kúskami v nose. S čímkoľvek rovným, až kým mi nakoniec nepraskli nervy a nekúpila som si krúžok. Už je to aj tak jedno, myslela som si a zavolala si na pomoc krstného.

Bolelo to ako sviňa, keď mi tam ten krúžok zakladal. Normálne vám poviem, že bol hrubší, ako sa zmestil. Bol to však piercing a bol určený do nosa; bola to jediná veľkosť, ktorú mali, a vtedy som ani nechyrovala o tom, že existujú aj tenšie. A tak asi po dvoch hodinách… som sa mu roztrasene hodila okolo krku a za odmenu do seba kopla pohárik jablkovej whiskey.

Chudák krstný si so mnou ešte vytrpel… pretože tento prvý kúsok bol príliš veľký. Nevyzeralo to vôbec dobre, myslela som, že ma porazí. Čakala som, kým sa úbohá koža ako-tak zahojí a potom sme tam pchali menší (zdôrazňujem menší, nie tenší)… Tento cyklus sa opakoval viackrát, než je humánne.

Za zmienku stojí prípad, kedy sa mu podaril pekný, ozdobný kúsok… no predtým, než ho zapol, vypýtala som si pár sekúnd na vydýchnutie. Hádajte, čo sa stalo… VYPADLO MI TO! A nie, znovu sa to už nepodarilo. Ani náhodou.

ozdobný / príliš hrubý / celkom fajn / príliš malý

Stalo sa aj to, že som si s rúškom pod bradou prepichovala nos v popradskom Forume. Stalo sa aj, že krúžok vošiel dnu prekvapivo hladko a ja som sa cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom. A raz to krstný vzdal a nechal ma s prázdnou dierkou. Tak som si poplakala a pokričala v hlasovkách pre kamošky, s ktorými sme na druhý deň mali ísť na výlet do Bratislavy. Začala som sa zmierovať s tým, že po tom všetkom mi rana nakoniec zarastie. Znenazdajky však prišiel nápad s ľadom, ktorý nejakým zázrakom zapôsobil ako anestetikum a predsa len som Bratislavu obzerala s krúžkom.

S týmto som vydržala celkom dlho a sčasti som si myslela, že bude posledný… no stále sa mi nezdal ideálny.

Momentálne mám v nose !tenší! kúsok z ďalekej Ameriky, keďže na Slovensku, zdá sa, sa moja veľkosť ani nevyrába. V tomto bode by som sa mala vrátiť ku tete, ktorá mi zrejme dierku spravila tam, kde sa jej páčilo.

No, takže tak… a to pritom to ani nebol nejaký veľký sen, ktorý som si vždy chcela splniť. Asi som čakala, že to bude skôr ako tetovanie, ktoré po týždni prestanete vnímať. Ale je to pekné, je to veľmi pekné a moja smola bola v tom, že sa na mňa nabaľovali nešťastia, tak sa nenechajte odradiť. Chcem skôr upozorniť na to, aby ste si vybrali schopné štúdium (vraj sa tieto veci majú prepichovať, nie nastreľovať) a vopred zistili, aká veľkosť by vám vyhovovala. Možno si dokonca vopred vyberte krúžok a nech vám to prepichnú tak, aby potom sedel.

Ak sa to predsa len bude hojiť zle… tak hor sa do lekárne nakúpiť fľašky liehu, peroxidu vodíka a antibiotických vodičiek, ktoré najbližšie mesiace budú vašimi každodennými sprievodcami.

Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.