ak by si sa pýtal, kde je toto dievča...

proste odišlo, ako vždy.

moja lyžiarska cesta – od vzdoru až k inštruktorstvu

moja lyžiarska cesta – od vzdoru až k inštruktorstvu

K lyžovaniu som kedysi neprechovávala žiadne pochopenie… nieto ešte lásku. Treba povedať, že zhruba dvanásť rokov dozadu bývali ešte tuhé zimy, ktoré sa môjmu drobnému ja vôbec nepáčili. Vždy, keď sme s rodičmi zlyžovali zjazdovku, pýtala som sa, koľkokrát sa ešte vyvezieme hore.

„Ešte raz a potom pôjdeme na horúcu čokoládu,“ zvykli ma motivovať.

(To je tá lepšia spomienka. Pamätám si aj na časy, kedy sme si na lanovku sadli ešte nespočetne veľakrát a ja som sa už zo zúfalstva a z frustrácie a zo ZIMY zvalila do snehu a demonštrovala tak finálnu bodku za mojím športovým dňom.)  

V určitom bode sa však niečo zmenilo. Stalo sa to asi vtedy, keď si ma zobrala na paškál moja krstná, ktorá robila inštruktorku, a veľmi dobre vedela, že bez horúcej čokolády to s tvrdohlavými, rozmaznanými deckami nejde.

Poviem to rovno – trvalo roky, kým som na dvoch doskách začala vyzerať sľubne, akonáhle to však prišlo, spúšťanie sa z kopcov sa mi začalo páčiť. Dnes ho už vnímam úplne inak.

Mihá sa okolo mňa biely sneh, v tvári ma štípe studený vzduch, no nespomaľujem. Závratnou rýchlosťou sa spúšťam z kopca, lyže naklonené, ruka sa takmer dotýka svahu, milujem to a práve vedomie, že každú sekundu môžem prísť o svoj život, vo mne vyvoláva slobodu, radosť a chuť nestratiť ho. 
A tie výhľady. Tie sú na nezaplatenie. Tento je z rakúskeho Kaltenbachu, náš Chopok však tiež nie je na zahodenie.

…A tak som si jedného dňa povedala, že privyrábať si inštruktorstvom by vôbec nemusel byť zlý nápad. Tomu však musel predchádzať kurz, ktorý som si spravila v roku 2019. Okrem krstnej niečo podobné absolvoval aj môj ujo a ani jeden z nich ma spočiatku v mojom pláne a nápade nepodporil. Je to veľmi náročné, tvrdil ujo, ktorý lyžoval aj závodne a skúšky spravil až na tretíkrát.

Čert to ber, pomyslela som si, ak nespravím na prvý, potom to skúsim znovu. Verte či nie, skúšky boli náročné. Pozostávali z troch častí, pričom posledná, teda jazdy, sa delila na ďalšie tri. Z dvoch z nich som pohorela, takže som si ich o pár mesiacov musela zopakovať.

Napriek tomu, že to na prvý raz nevyšlo, nepolámalo sa mi z toho srdce (ani som v zlosti nezalomila lyžou.) Mám krásne spomienky na tie dni tréningov, prednášok a drvenia sa ruských slovíčok. Nie, nebolo to len o tom, prisahám. Spoznala som skvelých ľudí, s ktorými sme bývali hore do tretej rána a o siedmej nás už autobus viezol späť na svah.

Keď prišla smutná doba koronová, jednu sezónu som lyžiarsku výstroj vôbec nevidela.

Dnes sa však už teším jednak z uniformy, ktorú som pred dvomi rokmi obdivovala len z diaľky a jednak z úspechov prvých klientov. Taktiež treba spomenúť priateľskú atmosféru, ktorá na svahoch vládne a inštruktorov nielen z mojej školy, s ktorými na seba vždy žmurkáme a vzájomne sa podporujeme, keď sa zbadáme v spleti lyží, detí a palíc. A to, že mám moc nadchnúť ostatných pre niečo, čo mi samej učarovalo? Tell me it doesn’t sound like a dream job! 😛

Pridaj komentár