Kľúčovou postavou tohto príbehu je Liesel, ktorá nikdy nepoznala svojho otca, jej mladší brat zomrel a jej matka zmizla po tom, čo ju odviedla k adoptívnym rodičom. K Hansovi, mužovi so striebornými očami, ktorého jedinou útechou v čase vojny je hra na akordeóne (neskôr Liesel učí čítať a písať v snahe zabrániť, aby sa trápila spomienkami); a k Rose, ktorá je navonok často podráždená, ale v skutočnosti sa niekedy zdá, že svojou prísnou tvárou sa snaží zakryť láskavé srdce.
Čo ma na knihe upútalo ako prvé, je fakt, že rozprávačom príbehu je Smrť. Štýl jej rozprávania je neuveriteľne pútavý. Od momentu, kedy sa predstaví ako osoba, ktorá so sebou nenosí kosu, nemá črty tváre podobné lebke a čiernu róbu s kapucňou si oblieka len keď je zima. Predstaví sa ako niekto, kto nám pomôže von a sľubuje, že ľuďom dá dobrý dôvod zomrieť. Zbožňovala som filozofické citáty Smrti a rovnako sa mi páčila jednoduchosť viet, ktorými uvádzala do deja a prezrádzala, čo sa stane – niekedy zavádzajúco a niekedy až príliš pravdivo.
Ak sa pozrieme na to, že ide o knihu z obdobia druhej svetovej vojny, tak potom autorov spôsob zobrazenia vecí z pohľadu Nemcov je jednoznačne úžasný. Dozvedáme sa o ohrozených ľuďoch a o uhle pohľadu bežných občanov Nemecka. Ten možno trochu napráva náš zakorenený pohľad na vec – že oni sú tí zlí. Táto kniha ukazuje, koľko ľudí z toho miesta sa, naopak, stalo obeťami vojny.
Film, ktorý zvykol byť svojho času veľmi populárny, bol rozhodne výborne spracovaný, avšak človek, ktorý čítal knihu by v ňom určite našiel pár nezrovnalostí. Nebol tam kompletný príbeh Maxa, Žida, ktorého táto rodina ukrývala v pivnici. Takisto Smrť nerozobrala podrobnejšie predchádzajúce stretnutia s Liesel a charakter starostovej ženy Ilsy nebol tak detailne vykreslený ako v písomnej podobe.
Túto knihu hodnotím ako jednu z najlepších, aké som čítala. Nič v nej nie je morbídne, napriek tomu, že predstava smrti ako rozprávača v človeku môže vyvolať nepríjemné pocity. Ale práve naopak – Smrť je vykreslená ako osamelá bytosť, ktorá má dosť času premýšľať a zaoberať sa všetkými zákutiami ľudskej povahy.
Možno nie každého baví čítať o zmrzačených veteránoch, ktorí sa v zúfalstve rozhodujú ukončiť svoj život; o pozostalých rodičoch, ktorí sa pohybujú ako duchovia; o Židoch pochodujúcich mestom a o Gestape, ktoré sa snaží udržať deti v dostatočnej vzdialenosti. O strachu, ktorý ľudí sprevádzal, keď sa po dlhom skrývaní sa v podzemných priestoroch plného čakania, kedy bomby prestanú dopadať do ulíc, konečne dostanú na vzduch. Bola to práve Liesel, ktorá ľuďom čítala rozprávky, aby sa aspoň na chvíľu prestali báť o svoje životy. A vôbec – aby nemuseli myslieť na to, či ich dom ešte stojí. Pri čítaní takýchto vecí ti možno nebude veľmi do smiechu, ale taká je realita, pri ktorej si treba uvedomiť, aké vážne to všetko bolo. A pre mňa osobne boli všetky „negatívne“ veci prebité živým humorom, ktorý sa objavoval takmer na každej stránke.
Od prvej vety som vedela, že kniha, ktorú držím v rukách, bude silná, niečím špeciálna a jediný zlý pocit pre mňa nastal, keď som ju musela odložiť.
Pridaj komentár