Dokonca aj po tom, čo zabudnem, ako vyzeral, neprestávam ho hľadať.
Knihy o holokauste sa mi vždy páčili. Absolútnym favoritom zostáva Zlodejka kníh, no toto dielo tiež stojí za zmienku.
Hanna má štrnásť rokov, keď Hitlerova armáda prekročí hranice Ukrajiny. Snahou nacistov je vyčistiť jej mesto od všetkých židov. Spolu so svojou rodinou musia opustiť rodný dom a skrývať sa v lese. No čoskoro už ani les nie je bezpečný. Ľudia, ktorí sa previnili len tým, že sa narodili ako židia, sú nútení utiecť a uchýliť sa do temných podzemných jaskýň, ktoré sú jediným bezpečným miestom pred ľudskými zvermi poľujúcimi hore.
Príbeh ma hneď zaujal detailným opisom jednak prostredia a jednak mnohých židovských tradícií. Z hrôz, ktoré sú opísané neskôr, behá mráz po chrbte. A predsa je to svojím spôsobom fascinujúce – to všetko, čoho sa ľudia boli (tým minulým časom si nie som až taká istá) schopní dopustiť.
„Tí židia nevedeli plávať. Buď sa utopili, alebo ich vojaci strelili do chrbta, ak sa im podarilo dostať na druhý breh,“ vysvetľuje Pavel a pritom búcha po kuchynskom stole päsťou.
„A nevynechali ani ženy a deti!“
„Vojaci si pri tom divadle púšťali hudbu,“ potichu dodá Jacob. „Mali sme pocit, akoby sme sa ocitli mimo tejto planéty. Z gramofónu sa do údolia niesli také krásne tóny klasickej hudby a pri nich sa odohrával tento masaker. Hudba však nedokázala prehlušiť výkriky topiacich sa či streľbu z guľometu.“
Veru tak. Od dobromyseľného ukrývania ľudí v stodoliach sa opisy vystupňujú až do tejto miery. Kniha ti však tiež ukáže silu a nezlomnosť ľudského ducha a odhodlanie ísť ďalej, aj keď už zdanlivo nie je za čím.
Pridaj komentár