skontroluj aj môj

tŕnistá cesta k vegánstvu a prečo som z nej zišla

tŕnistá cesta k vegánstvu a prečo som z nej zišla

Prejsť na vegánstvo nie je to najjednoduchšie, čo v živote spravíš. Z morálneho hľadiska možno áno, no myslím, že ostatní z ‚brandže‘ by mi dali za pravdu, že cesta k rastlinnej strave býva neistá. Človek vie, že na konci ho čaká zadosťučinenie. Pokušenie však číha za každým rohom, ku ktorému sa dostane. Každý krok sprevádzajú ‚vtipné‘ poznámky mäsožravcov, kvôli ktorým chce zísť z cesty a vraždiť. Osobne som však mala šťastie, minimálne čo sa týka rovesníkov, ktorí moje odhodlanie podporovali.

Príbeh sa začína Instagramom. Už ani neviem, čo to spustilo, že som ho odrazu mala plný krátkych (a krvavých, treba podotknúť) videí z bitúnkov, fariem a veľkochovov. Niektoré som si pozrela, niektoré nie, väčšinou som však pred nimi nechcela zatvárať oči. Rýchlo som pochopila, aká krutá a nezmyselná je realita živočíšneho priemyslu. To vedomie som už mala v sebe, už mi bolo divné počúvať názory ako „zvieratá sú určené na jedenie“ a voči vegánom som nadobudla rešpekt a obdiv. Možno mi aj napadlo stať sa jedným z nich, no uspokojenie chuťových buniek zatiaľ prevládalo.

Život je aj tak dosť mizerný, prečo by si samú seba oberala o požitky?

zvykol hovorievať môj oco. Nakoniec to však prišlo – mäsité jedlá začali sprevádzať zvláštne výčitky. Vedela som, že žiadny protiargument mi nepomôže cítiť sa dobre počas toho, ako som jedla niečo z mäsa.

Posledný podnet k zmene nastal koncom septembra 2018 a vyvolalo ho video, ktorý mi odporučil vegetarián, s ktorým som si písala. (Boh mu žehnaj.)

Stop waiting for a change. Be the change you want to see.

Vtedy som už mala dostatok informácií a vedela som, že so živočíšnou stravou nemôžem seknúť nárazovo. A ani som nechcela, povedzme si úprimne. Stále som zbožňovala parmezán a zalizovala sa pri tuniakových alebo lososových cestovinách. Tušila som, že ryby budú posledné, čoho sa vzdám.


Tak som na to šla vyučovacou metódou. Povedala som zbohom maďarskému guľášu [čítaj hovädzine] a slaninke [bravčovine].

Von z klubu hydiny nasledovala morčacina, voči ktorej som v detstve mala výhrady. Veci ako kačacina či husacina, tie ani nespomínam. Nebrala som ich tak, že sa niečoho vzdávam, pretože ešte počas nevegetariánskych časov sa mi protivili. A navyše:

Vegánstvo neznamená, že sa niečoho vzdávate. Len si prestanete brať to, čo nikdy nebolo vaše.

Zostávala kuracina. Pamätám si posledný Chickenburger, ktorý som jedla. Chutil síce dobre, čo si budeme, no pred očami som mala videá, ktorými v tých časoch môj mobil len tak prekypoval.

Následne som stopla príjem mliečnych výrobkov. S ťažkým srdcom som sa rozlúčila so špagetami s parmezánom. Vegánske, ktoré som si robievala, však vôbec neboli zlé. Chutia mi dodnes, čoskoro spíšem recept a budú mať čestné miesto aj na tomto blogu [už majú]

Takže ešte ryby a vajcia. Tie som spočiatku jedla len domáce, toto video ma však presvedčilo o tom, aby som skončila aj s tými.

Ťažko povedať, v akom časovom rozpätí toto všetko prebehlo, ako dlho som sa pohybovala na rozhraní medzi vegetariánstvom a vegánstvom. V novembri toho istého roku som si však do zápisníka napísala, že sa nedokážem prinútiť upiecť muffiny, pretože by som z toho mala zlý pocit.

Moje novoročné predsavzatie bolo vytrvať v stravovaní, ktoré som rozbehla. Nakoniec nenastal žiadny výrazný prevrat spočívajúci v uvedomení si, že ryby tiež cítia bolesť [just kidding, bolo mi jasné, že cítia]. Nakoniec som jednoducho chcela vyhlásiť „som vegánka“ a s vtedajším jedálničkom som to spraviť nemohla.

Snažím sa vypátrať, kedy presne som prešla na čisto rastlinnú stravu, taký záznam sa však v mojich veciach nenachádza. Nevadí… aj tak je to veľmi individuálný proces. Môže to trvať mesiace, môže to trvať roky, môžeš zostať pri vegetariánstve alebo sa mäsa nevzdať vôbec. [Ale bolo by to super. Kvôli týmto dôvodom.]


A teraz k tomu, prečo som sa pred pár mesiacmi tohto životného štýlu vzdala a prešla na vegetariánstvo. Moje dovtedy husté vlasy zredli a odmietali podrásť čo i len o centimeter. Asi každej žene by padlo zaťažko vzdať sa tzv. korunky krásy; to ale nebol primárny dôvod, samozrejme. Po štyroch antibiotikách v priebehu štyroch mesiacoch; žalúdku, ktorý proti nim protestoval a herpesoch, ktoré sa mi začali tvoriť v ústach; som si so zaťatými zubami musela priznať, že moja obranyschopnosť mi dáva zbohom. Tak ako kedysi ja živočíšnym zložkám stravy.

Ale pozor! Nemyslím si, že vegánstvo je nebezpečné. Som presvedčená o tom, že človeku vie zabezpečiť každú jednu potrebnú živinu. V mojom prípade problém spočíval v lenivosti a neschopnosti si príjem týchto živín strážiť a kontrolovať. Môj dlhodobý zdroj potravy tvorila kombinácia pizza + cestoviny, takže nečudo, že som dopadla tak, ako som dopadla.

Vzdelávať sa v tejto oblasti je v dnešnej dobe najľahšia vec na svete. Existujú stovky článkov o živinách, ktoré spomínam a nie, nespočívajú len v zdravých, mdlo chutiacich potravinách. Ja som to nezvládla, no rozhodnutie stať sa vegánkou [skúsiť si to] neľutujem a mrzelo by ma, keby som niekoho odradila.

Možno sa k tomu jedného dňa vrátim, raz keď budem veľká a zodpovedná. Možno mi bude stačiť obmedzovať len určité zložky živočíšnej stravy. Na najbližšiu dobu asi bude. Veď parmezán. Veď praženica, ktorá zrazu chutí oveľa lepšie ako kedysi.

Tak vidíš. Je to ťažké. Je to o boji medzi morálkou a chuťovými pohárikmi. Ten boj však netrvá večne. Väčšinu mojich vegánskych mesiacov som nemala pocit, že som o niečo prišla; že sa niečoho vzdávam; že moji mäsožraví priatelia sa majú lepšie [no dobre… to sa asi majú. sladký život v nevedomosti]. Pretože keď človek niečomu verí, keď je presvedčený o správnosti veci, ten kúsok syra zrazu nestojí za to ísť proti samému sebe. Držím ti palce!

Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.