skontroluj aj môj

posledný úsmev

posledný úsmev

CW: samovražda, depresia, smrť

Príde na miesto, ktoré si zvolil. Je to tichý hájik, malý kopec za mestom. Páči sa mu tá nespútaná príroda. Na lúke veje vysoká tráva. Spomína si, ako sa na nej kedysi s Harrym naháňal. Bežal rýchlejšie, ako to bolo možné, ale on ho so svojimi dlhými nohami aj tak poľahky dobehol. Uväznil ho vo svojej náruči a obaja sa nahlas smiali. Znie to jednoducho, ale patrí to k najkrajším spomienkam, aké Louis má. Pretože v tú chvíľu sa cítil živý. Cítil sa šťastný.

Pozrie sa na stomy, ktoré sú staršie, ako kedy bude on sám. Sú mohutné a stoja tam už celé veky. Kým sa v jeho živote neobjavil ten zelenooký kučeravý chalan, vždy si želal stať sa jedným z nich. Vrásť do jeho koreňov a nemusieť viac žiť s ľudmi. Pozrie sa dolu na rieku a opäť chce byť ňou. Možno je to choré, áno, Louis to vie. Ale proste to tak chce. Harry si nikdy nemyslel, že je to choré. Obdivoval ho, bez dychu ho počúval a vôbec sa nesmial, keď mu hovoril, že sa chce stať prírodou. 

Možno práve po Harryho boku by našiel šťastie, po ktorom túži, ale on to takto nechce. Vie, že bude vždy žiť v jeho spomienkach, a práve preto sa nebojí. 

Kráča. Pohľad mu padne na vysoký starý dub, pod ktorým mu kedysi vyznal lásku. Zdá sa mu to ako dobrá voľba. Možno to Harryho bude viac bolieť, ale k tomu stromu snáď aj jeho viažu pekné spomienky. Na ich prvý bozk. Na ich bláznivý tanec, na ich dlhé debaty pod ním. 


Louis totiž nerozprával veľa. Patril k ľuďom, ktorý väčšinu svojho života premlčia. Ale Harry vždy vravel, že zatiaľ čo hlúpi prekecajú celé dni, múdri sú ticho, hoci si myslia veľa. A to sa Louisovi páčilo. Slová považoval za stratu času a bol zmätený z toľkých viet, ktoré ľudia hovorili.

Až kým neprišiel Harry. Práve v ňom našiel človeka, s ktorým sa chcel podeliť o každú jednu myšlienku.

Harry ho zachránil. Bez neho by nebol ani tým, čím je. Z Harryho sa časom stal muž a z neho sa odrazu stalo toto, no aj tak sa pri ňom cítil výnimočný. Bolí ho, keď si uvedomí, že Harry bude nešťastný, keď tam nájde jeho telo.

No toto je správny moment. Moment ´teraz alebo nikdy´. Nenaťahuje to. Zrazu má okolo krku pevne stiahnutý uzol a nad ním dôkladne obviazaný hrubý konár. Za chvíľu zoskočí z malého pňa pri vysokom strome, lano sa napne aby udržalo jeho hmotnosť a on sa udusí.

Louis sa nebojí, je šťastný, že to konečne môže urobiť. Vie, že Harry mu odpustí. On to pochopí. Poslednýkrát si pripomenie jeho tvár. Snáď ho jeho dobrota a starostlivosť budú  sprevádzať aj tam, kam on samotný už nemôže. Spomína na jeho zelené oči do ktorých by sa pozeral večne, na postavu, ktorú vždy obdivoval, na nohy ktoré mu závidí ešte aj teraz, na dlhé ruky ktoré ho vždy ochránili. Vie, že nikdy nezabudne.

Hlavou mu prebehnú všetky spomienky. Uvedomí si, ako veľmi  mu bude chýbať. Ale veď bude žiť v ňom. Navždy zostane v jeho srdci. „Ďakujem, Harry,“ zašepká, po líci mu steká jediná slza. 

A potom už nemyslí. Ani na to, čo s ním bude, keď skočí, ani na to, či to bude bolieť, ani na Harryho a na to, ako veľmi mu ublíži, ani na svoju rodinu, ku ktorej aj tak nič necíti, ani na ostatných ľudí a ani na svoj život, ktorý sa rozhodol opustiť. Usmeje sa. Nikdy sa necítil lepšie, ako vo chvíli, keď roztiahne ruky, napne nohy a zahľadí sa veľmi, veľmi ďaleko.

A potom skočí. Môže sa zdať, že pád trvá krátko, iba zlomok sekundy, ale on padá dlho – oveľa dlhšie ako si myslel. Nie je možné, aby tak dlho padal. Padá, a cíti sa šťastnejšie ako kedykoľvek predtým. Padá a cíti sa šťastnejší ako v Harryho náručí, obsypaný jeho bozkami. Padá a vie, že toto je ona – sloboda, na ktorú čakal tak dlho. Padá a cíti sa voľný ako vták. 

Ale zrazu je koniec a on to už viac nedokáže ovládať. Nemá kam dopadnúť – zhora ho zviera lano. Je to nepríjemné, Louis chrčí a kašle, ale nebráni sa. Jednoducho čaká, kedy to prestane. V jednom momente ho ovládne zúfalá snaha bojovať o svoj život a takmer si rukami siahne na hrdlo, ale odolá. A potom už necíti nič. Zrazu je naozaj slobodný.

Hmlisto si uvedomuje, že opúšťa svoje telo. Na ten pocit čakal celý svoj život. Nechá svoje svaly ochabnúť. Spomienky blednú a odrazu nemôže premýšľať. Vidí čierňavu, a potom svetlo. Nemá kyslík, a tak umiera.

V momente, keď si to uvedomí, zavrie oči. A nakoniec, v poslednom okamihu života, jeho pery sa sformujú do úsmevu. Mohli by ste vidieť číre šťastie, odrážajúce sa mu na tvári. Zomiera, no to, čo z neho vyžaruje, je absolútna spokojnosť. Opustil tento svet, toto miesto, tento čas, no úsmev na jeho tvári zostával, venovaný momentom, ktoré za to stáli. Venovaný láske, ktorá napĺňala jeho srdce a poznaní, že teraz je všetko tak, ako to vždy malo byť.


Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.