skontroluj aj môj

can we be fools once again?

can we be fools once again?

Harry mal viacero prechodných bývaní. No keď sa v jedno ráno zobudil v jeho Newyorskom apartmáne, pomyslel si, že dôvodom, prečo sa v týchto domoch a bytoch nikdy necítil dosť pohodlne, bolo to, že za svoj domov nikdy nepovažoval miesto.
Jeho domovom bol človek. Bol to Louis Tomlinson.

A nebolo to prvé ráno, v ktoré mu po zobudení z očí po lícach stekali malé pramienky sĺz, v kvapôčkach spadajúc na veľké biele vankúše z bavlny. Každá z nich predstavovala jeden príbeh, až na to, že ani po ich vyplavení sa ich nezbavil. Nieže by chcel. Boli to spomienky na Louisa.

Ako mu ten chlapec chýbal. Nevidel ho už tak dlho. Áno, len rána, keď som sa zobúdzal pri tebe, ma robili živým, pomyslel si. Tak veľmi túžil vidieť Louisov úsmev. Počuť ho smiať sa. Všetko, čo mu zostalo, boli fotky zavesené na internete.

Nemyslel si, že to bude také ťažké. Posledné roky fungovania One Direction sa s ním takmer nebavil. No aspoň ho mal pri sebe. Bol svedkom jeho pádov a úspechov, a neraz len v jeho náručí Harry našiel útechu, ktorú tak potreboval. Nikto na svete mu nedokázal poskytnúť väčšiu. A na konci už nepotrebovali slová. Všetko vyčerpali za roky búrlivého vzťahu poza chrbát verejnosti a často aj ostatných členov skupiny. Vyčerpali slová nehynúcej lásky, slová hádok, slová bolesti, až napokon nezostalo nič, čo by si mali povedať. Nič zavadzajúce – len pokojné ticho. Bola to láska, ktorú by chcel zažiť každý. A Harry to pochopil až teraz.


Aj keď nie vždy to tak vyzeralo navonok. Aj keď ‚naozaj spolu‘ neboli ani zďaleka tak často, ako by si želali. No na ničom z toho nezáležalo, pretože Louisa stále ľúbil a vedel, že on jeho tiež.

Harry si povzdychol a nahnevane hodil rukou, že ho spomienky už zase premohli. Zotrel si z tváre posledné kvapôčky neposlušných sĺz. Vstal z postele tak prudko, až sa mu zatočila hlava, a tak si na chvíľu opäť sadol.

Rána boli najťažšie, pretože v snoch bol ešte stále pri ňom. Niekedy ho mátali spomienky, inokedy predstava spoločnej budúcnosti, ktorú mohli mať, ak by všetko nebolo také komplikované.

Harry znovu pomaly vstal, prechádzajúc ku zrkadlu oproti postele. Prvýkrát si uvedomil, ako strih jeho vlasov vždy nejakým desivým spôsobom súvisel s tým chalanom. Keď sa po troch rokoch rozišli po jednej z najväčších hádok, prestal si ich strihať a keď v tichu skončili opäť spolu, mal ich po plecia. Po rozpade skupiny sa v návale zúfalstva a smútku za Louisom opäť ostrihal, vtedy už jeho vlasy spadali k lopatkám.
A teraz pripomínali začiatky jeho kariéry, rozcuchrané a po noci neposlušne kučeravé, také, aké Louis najviac miloval.

V jeho očiach však už nezostala ani štipka Louisom zbožňovaných iskričkek. Harry sa na okamih zľakol, uvedomujúc si, že je to čoraz horšie, no keď sa na svoj odraz usmial tak, ako to robil na verejnosti, uľavilo sa mu. Potom sa jeho tvár opäť sformulovala do smutného úškľabku.
Uškrnul sa. „Aspoň pred tebou môžem byť úprimný,“ unavene oznámil zrkadlu.

Potom sa na seba ešte raz zahľadel. Telo mu zosilnelo a jeho výška konečne prestala tak vyčnievať. Teraz k nemu patrila. Na hrudi sa mu črtali nejasné svaly, na pevných stehnách takisto. Harry zaškúlil na svoje tetovania a potom si opäť pozrel do tváre. Črty mu stvrdli a nad hornou perou sa mu (konečne) črtala briadka. Vtedy si uvedomil, ako dospel. Vnútorne prestal byť chlapcom už dávno, no vzhľadom začal pripomínať muža až teraz. Kdesi v kútiku mysle si uvedomoval, že je pekný, no v skutočnosti mu na tom prestalo záležať. Naopak, svoj šarm považoval za prekážku. Mal pocit, že ľudia vidia len ten, a nie jeho skutočný charakter.

Nahnevane sa na svoj odraz zamračil a potom sa obrátil. Pohľad mu padol na jeho malý, vysoko položený stôl v tvare kruhu. Vždy si dal záležať, aby na ňom nechýbala fľaša luxusného alkoholu. Tentokrát to bola whisky, čo ho trochu sklamalo. Zdvihol obočie a pohodil hlavou, takmer, akoby ju zdravil. Potom si nalial presne odmerané množstvo do pevného, skleneného pohára. Niekedy do seba ´kopal na jeden raz´, no tentokrát si nápoj vychutnával v tých najmenších kvapôčkach, stekajúcich mu dolu hrdlom. Trpká, pálivá chuť mu pripomínala jeho lásku k Louisovi. Keď dopil (a nenalial si ďalší pohár), pozrel sa na mobil, takisto položený na stole. Odblokoval ho a prezeral si kontakty až kým nenašiel jeden konkrétny (o tom, že ho vedel naspamäť, pomlčím). Vyskočila naňho Louisova fotka a pre Harryho to bolo ako nôž do srdca, ktoré sa vzápätí prudko rozbúchalo. Skôr, ako si to stihol rozmyslieť, váhavo vyťukal a poslal dva slová. Vzapätí rozrušene vydýchol, pokúšajúc sa nemyslieť na to, čo práve urobil.

Namiesto toho sa pokúsil sa prstami upraviť jeho vlasy do akého-takého tvaru, opláchol si tvár a umyl zuby, obliekol sa. A tak sa začal ďalší deň.

Ako hodiny plynuli, Harry bol postupne čoraz veselší, ako sa to stávalo stále. Nemohol si pomôcť, ale pracovať na sólo kariére, môcť si robiť čo sa mu len zachcelo a byť sám sebou bolo, akoby ho konečne pustili z reťaze, ktorá ho držala na tom istom mieste.

Užíval si slobodu a na konci dňa už nezostalo ani stopy po jeho rannom smútku. Bol… nejakým zvláštnym spôsobom bol šťastný. Vedel, že si to zaslúži, no stále mu chýbala jedna vec. Ale tú v sebe zatlačil tak hlboko, že si na to takmer nespomenul. Avšak keď večer sedel pri tom istom stole a zrazu niekto zabúchal na dvere, nedokázal v sebe zaprieť štipku nádeje, ktorá sa v ňom objavila.

„Louis,“ vydýchol, keď po dlhom čase naživo uvidel tie známe oči. A emócie ho premohli. Slovom, rozplakal sa. Akosi zvláštne ho upokojilo, keď si všimol, že jeho láska je na tom podobne.
„Louis,“ zopakoval, a potom už nečakal ani sekundu, pritiahol si vzlykajúceho chlapca do svojej náruče. Zabuchol za nimi dvere.
A potom sa v ňom stratil.

Teda vlastne nie. Našiel. Našiel svoje srdce, trepotajúce sa v hrudi nízkeho chlapca. Opäť bol kompletný a všetky skladačky zapadli na svoje miesta. Teraz nepotreboval nič na svete.

Nejako sa zrazu obaja našli sediac na posteli.
„Ako si sa mal?“ úplne plynule a prirodzene sa spýtal Harry.
No niečo v pohľade, aký na neho Louis uprel, mu pripomenulo, že slová už nie sú potrebné.
Odpoveď našiel v spôsobe, ktorým ho Louis svojím prstom pohladil po líci a perách. Bolo to jemné, vyjadrujúce neistotu, ktorú prinášal život bez neho.

Harry zavrel oči, užívajúc si ten dotyk a vstrebával ho ešte dlho potom. Keď ich napokon otvoril, Louis bol bez trička, stiahol si teda aj to svoje. Potom sa pevne objali. A nepotrebovali nič viac, ako dotyk pokožky toho druhého. Zvuk ich bijúcich sŕdc, Louisov chlad a Harryho sálavé teplo. Oheň a ľad, voda a slnko, alebo čokoľvek chcete, dva úplne odlišné živly, schopné existovať jeden bez druhého, a predsa sa neskutočne priťahujúc.

Skôr, než sa zvalili na posteľ, na chvíľu sa museli odtiahnuť, aby si vyzliekli nohavice. Nič si nenaznačili, dokonca ani nenadviazali očný kontakt, a predsa obaja presne vedeli, čo potrebujú. A keď sa aj ich nohy preplietli, ľahli si v náručí toho druhého.
To bolo všetko.

Spočiatku boli dlho hore, počúvajúc svoj dych, Harry hladkajúc Louisov chrbát, Louis usmievajúci sa do Harryho hrude. Navzájom vdychovali svoju vôňu a keď zodvihli hlavy aby sa ich pohľady stretli, strácali sa v očiach toho druhého.

Po nejakom čase postupne zaspali a občas sa im vracali zlé sny, akoby ich podvedomie nepochopilo, že teraz je všetko v poriadku.

Harry precitol prvý. Ani po toľkom čase ho neprestalo udivovať, aký krásny je Louis kúpajúci sa v rannom svetle. Už zo spánku vyzeral dokonale šťastne, tak si neviete predstaviť jeho radosť, keď otvoril oči a uvidel Harryho.

Počas uvoľnenej konverzácie si dali raňajky na balkóne. Louis si uvedomil, že sa k sebe správajú ako manželia. No po jedle opäť nastali trpké rána. Trpkosladké lúčenia.

Sladké, pretože po celkom ľahkom bozku na pery od Harryho dostal ticíc ďalších, každý jeden sprevádzajúci slovami „Ľúbim ťa“. Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa, Louis.

Mal pocit, že Harry mu vynahrádza časy, keď spolu síce chodili, no tieto slová od neho nepočul. Spravil si dosť veľkú zásobu na dobu, ktorú bude bez neho musieť vydržať.

A trpké, pretože po poslednom bozku na jeho čelo, keď Louis vedel, že ďalší už nedostane, sa obrátil k Harrymu, ležiacemu na chrbte.
„Zavri oči,“ pošepkal mu, „zavri oči a neotváraj ich až kým nebudem preč.“

Harry bolestivo zmraštil tvár, potom však urobil, o čo ho Louis požiadal.
Trpezlivo čakal, stále cítiac jeho telo po svojom boku.
Aj Louis čakal. A keď spoza Harryho viečka vypadla jediná slza, Louis ju pobozkal s láskou, ktorá obsiahla všetky bozky, ktoré dostal on.
Harry sa zatriasol, keď pocítil jeho nežné pery na svojej pokožke. Takmer pootvoril oči, no napokon odolal. Za odmenu pocítil celkom ľahučký, nežný bozk na svojich perách. Musel sa premáhať, aby ho neopätoval až príliš. Vedel, že by to viedlo k ceste, z ktorej by nevedeli zísť.

A tak nechal chlapcove pery vzdialiť od svojej tváre a potom cítil ako sa Louisovo malé telo zdvíha z matraca. Zraňovalo ho to už len počas bežných nocí, aj keď vedel, že odchádza len na záchod. Ledva zacelené rany v Harryho hrudi začínali opäť páliť. Louis odchádza, potichu za sebou zatvára dvere, Harryho srdce kradne so sebou. Ako toľkokrát predtým.

Harry sa posadí na posteli.
Rána bývajú najťažšie, pomyslí si a z očí mu ako vždy kvapkajú slzy na veľké biele vankúše z bavlny.

Toto je vlastne doslov ku príbehu, ktorý si môžete prečítať na:

https://www.wattpad.com/176248214-fools-l-s-slovak-prol%C3%B3g


Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.