Väčšina ľudí v súvislosti s vojnou tvrdí, že jej dopad bol katastrofálny. Avšak vášniví čitatelia, ktorí s napätím obracali stránky povinného čítania, túto problematiku vnímajú o čosi intenzívnejšie. Veď akoby aj nie, keď tejto téme obetovali určité okamihy vlastných životov?
Na západe nič nové
Lebo to vieme: hrať v karty, kliať a bojovať. Neveľa na dvadsať rokov – priveľa na dvadsať rokov.
Tento citát som vybrala zámerne, pretože je v ňom zhrnuté všetko, na čo sa snažím poukázať. Až po prečítaní takej vety si človek uvedomí, akí mladí Paul a jeho priatelia boli, akým hrozným spôsobom o tieto, podľa mnohých najkrajšie, roky prišli. Chlapci boli vytrhnutí z bezstarostného života a zo školských lavíc sa ocitli priamo na fronte. Z ničoho nič museli čeliť veciam, o ktorým sa dnešnej generácii ani len nesníva. Museli sa vyrovnávať s krutým krviprelievaním, s bezradnosťou pri pomyslení na vlastnú budúcnosť.
Toľko som si už všimol: hrôza je znesiteľná, ak sa človek jednoducho prikrčí, ale zabíja, ak o nej rozmýšľa.
Erich Maria Remarque je pre mňa veľký umelec. Jeden z najväčších. Vidno to už v tomto citáte – tú očarujúcu jednoduchosť, ktorou rozpráva príbeh. Na nič sa nehrá, opisuje veci také, aké ich zažil. Opisuje ich tak, že človeku spôsobí zimomriavky a jednotlivé slová mu ešte dlho nezídu z mysle. Určite odporúčam aj voľné pokračovanie príbehu, Cestu späť.
živý bič
Aby som však neostala len pri tomto celosvetovo známom románe a stratenej generácii, spomeňme slovenské dielo od Mila Urbana. V ňom vidíme, ako vojna otriasla našim územím a bolestne zasiahla aj tých, ktorí priamo nebojovali. Keď bezmocní dedinčania museli svoju ťažko získanú potravu odovzdať vlasti, v Ráztokách zavládol hlad. K celkovej biede prispieval fakt, že pre nedostatok mužských rúk nemal kto obrábať polia. Tehotná Eva Hlavajová robila čo sa dalo aby uživila seba a svojho staršieho syna. Bola donútená bez pomoci sa predierať životom, podobne ako Ilčíčka, ktorej vojna zobrala jediného potomka.
Presne o tom Živý bič je. O násilnom pretrhávaní toho najvzácnejšieho – rodinného puta. Zároveň rozoberá ťažké osudy žien a detí, ktoré odrazu zostávajú bez ochrancov a živiteľov rodiny.
Hlavaj mal dosť príležitostí vidieť, že život je ako ohnivý kôň: ak si ho nechytil za hrivu, nevyšvihol sa naň a nestisol kolenami, utiekol naprázdno.
Živý bič je príbehový; no napriek tomu, že opisuje veľa postáv, nestratila som sa v ňom a takisto ma chytil za srdce.
Je nevyhnutné si uvedomiť, že tieto príbehy sú na míle vzdialené od fantázie. Možno aj to je dôvod, prečo ma bavili mnohonásobne viac ako novšie diela. Na záver citát z ďalšej medzivojnovej knihy.
Nikto sa nepoteší, keď ho pristihnú v slabej chvíli, nikto nemá rád, keď ho pristihnú vo chvíli, keď nie je ničím iným na svete, iba človekom.
J. C. Hronský, Jozef Mak
Pridaj komentár