ak by si sa pýtal, kde je toto dievča...

proste odišlo, ako vždy.

Končí sa to nami – román, ktorý pobláznil mladých

Končí sa to nami – román, ktorý pobláznil mladých

Čím to je, že autorky s menom Colleen ma bavia najviac? Ešte aj priezviská majú podobné. Houck a Hoover. Od druhej spomínanej som pred pár rokmi len tak zhltla príbehy Beznádejná a Stratená nádej. Dodnes si pamätám, ako ma chytili za moje tínedžerské srdce a dokonca môžem povedať, že ovplyvnili moju vlastnú tvorbu. Práve to bude dôvodom, prečo som siahla po tejto novinke.

Lily si v detstve vytrpela svoje. Po otcovej smrti sa usádza v Bostone - v meste, kde je všetko lepšie. Aspoň tak jej to kedysi tvrdil Atlas, Lilina prvá láska. Spoznáva ambiciózneho lekára Ryla, no ten sa jej v slabej chvíli prizná, že má averziu k vzťahom, prioritou je kariéra a rodina uňho nemá miesto. Ryle však nedokáže pustiť červenovlásku z hlavy, a tak svoje zásady poruší. Lilin život sa konečne dostáva do správnych koľají, no keď si myslí, že nemôže byť šťastnejšia, pocíti tvrdý úder.

Už na prvých stránkach ma zaujal detail s menami – (hlavná hrdinka) Lily a (spolubývajúca) Lucy – obidvoje začínajúce na L a končiace na Y. Kto vymyslí voľačo takéto, ak nie táto šikovná žena, ktorá pri písaní siahla do jej osobných spomienok?

Ja som bola tá najväčšia vlna, akú zažil. A tak veľa som zo sebou odniesla, že moje odtlačky zostanú v ňom navždy, dokonca aj po odlive.

Lily si v mladosti písala denník. Po rokoch sa začíta do svojich zápiskov o Atlasovi a rodinnom trápení, čím otvorí staré rany. No občas je aj bolestná spomienka dobrá, najmä ak človeku vo vhodnej chvíli pomôže správne sa rozhodnúť.

Prelínanie minulosti a prítomnosti ma v knihách nejako obzvlásť nebaví. „Minulosť“ vždy len tak preletím v snahe čo najrýchlejšie sa vrátiť k tomu zaujímavému. Výnimka ale potvrdzuje pravidlo, Končí sa to nami by bez toho prelínania stratilo dôležitú časť a tentokrát ma dokonca bavilo.

Z toho kruhu je ťažké sa vymaniť. Odstránenie dôverne známeho vzorca správania si vyžaduje astronomické množstvo bolesti a odvahy. Niekedy sa zdá jednoduchšie prijať ho za svoj než z neho vyskočiť. Bráni nám v tom strach, že nedopadneme na rovné nohy.

Pridaj komentár