ako začať blogovať, respektíve ako som začala ja

ako začať blogovať, respektíve ako som začala ja

Zdravím vás, šikovní ľudia a blízke duše, ktoré sa (ak sú moje domnienky správne) venujú písaniu. Dnes sa s vami chcem podeliť o moje skúsenosti, radosti a drobné sklamania. Všetky vychádzajú odtiaľto – z poppyhead. Chcem vám ukázať príbeh, ktorý sa začal písať… nuž, dávno predtým, než som tu reálne začala písať. Dávajte pozor na aplikácie, ktoré spomínam. Môžu sa vám môžu hodiť, ak sa vydáte v mojich šľapajach.

Pre prípad, že by ste sa chceli pozrieť až pred bod A, pripájam túto fotku z čias dávno minulých.

Dobre si pamätám túto ‚knižku‘ a príbehy, ktoré som si do nej zapisovala. Svet ľudí mi asi ešte veľmi nedával zmysel, preto boli o zvieratách. Predmetom záujmu boli predovšetkým vlci, levy a kone.

A teraz už bod A alebo kapitola prvá: Fanfikcie na Wattpade. Publikovali sme ich na prelome základo – a stredoškolských rokov, teraz ich (česť výnimkám) považujem za tínedžerské výplody… no keďže predstavujú dôležitý bod, ktorý viedol k tomu, že sa dnes odhaľujem takto verejne; tri z nich majú čestné miesto aj na tomto blogu.

Veru; bez úspechu, ktorý zožal predovšetkým jeden príbeh (tá výnimka); ktovie, či by mi v hlave skrsla myšlienka blogovať.

Kapitola druhá:

Čo ale tie prvé razy, keď skrsla? Väčšinou som ju odbila s tým, že predsa nepôjdem na trh s vlastnými emóciami.

Pravdou je, že v horších obdobiach života mi veľakrát pomohlo stotožniť sa s akýmkoľvek úryvkom zaveseným kdesi na internete. Vďaka viere, že sa niečo podobné prihodí nejakému môjmu čitateľovi, mi tá moja „odhalená koža“ až tak nevadí.

Kapitola tretia (veruže najdôležitejšia):

Keď už sa dostanete do fázy okej, idem sa s  tými mojimi myšlienkami deliť, spätná väzba je veľmi relevantná. A tej som mala vždy dostatok. Jednak od ľudí, ktorí sami píšu; jednak od tých, ktorí mi vedeli povedať, či sa im moje výtvory čítajú ľahko a čo môžem zlepšiť.

Predovšetkým som však potrebovala osobu, ktorá ma podporovala a miestami až dokopávala k tomu začať niečo robiť s údajným talentom. Nie je ňou nik iný ako chlapec, ktorý to tu nakoniec celé zobral do parády. Bez neho by som si vlastnú stránku mohla akurát tak nakresliť, nakoľko nemám poňatia, ako fungujú všetky tie programátorské html vecičky.

Kapitola štvrtá: 

Valencia. Tam sa začala písať skutočná história tohto blogu, tam vznikli články, pri ktorých som ešte poriadne zmätkovala. Spoločnými silami sme však prvé nadpisy, vety a vložené obrázky, zvládli, a dnes si už poradím viac-menej so všetkým.  

rovnaké miesto ako na fotke hore, cca 9 ročný rozdiel
Kapitola piata: 

Ako náhle máte blog, začnú sa vynárať otázky ako „bude to vôbec niekto čítať?“ alebo „ako sem prilákam čo najviac ľudí?“ Ak sa vám, podobne ako spočiatku mne, prieči myšlienka okupovať sociálne siete, existujú samozrejme spôsoby, ako to obísť. Články môžete zdieľať priamo cez váš už existujúci profil na Facebooku. Keď sa nad tým tak zamyslím, možno dokonca oslovíte ešte viac ľudí, ako by oslovila potenciálna facebooková stránka. Pretože na tej musíte mať najprv lajky…. z ktorých drvivá väčšina bude aj tak od vašich priateľov.

Je to tak, ak nevymyslíte iný marketingový plán, kamaráti a rodina budú spočiatku jedinou fanúšikovskou základňou. Úprimne povedané, nie som si istá, či sa vôbec môj okruh čitateľov rozšíril.

Články môžete zdieľať v rôznych facebookových skupinách – moje recenzie sa takto dostávajú priamo k filmovým fanúšikom a vegetariánske recepty priamo k nadšencom rastlinnej stravy.

Ešte vám prezradím niečo o Instagrame, o ktorom som uvažovala dllllho predtým, než som sa konečne odhodlala ho založiť. Určite vám odporúčam ísť na to rovnako a najprv si popozerať, ako blogerské účty vyzerajú, čo pridávajú, akým spôsobom sa propagujú.

Instagramový tip číslo jedna je určite zázračná aplikácia Unum, v ktorej si človek vie rozvrhnúť príspevky na celé týždne dopredu. Povedala by som, že bez toho by to u mňa bol pekný obsahový guľáš. Čo sa týka dizajnu konkrétnych postov, s tým mi pomáha VistaCreate.

Aby som spomenula aj tie ‚drobné sklamania‘, o ktorých píšem v úvode, v mojej mobilovej poznámke k tomuto článku mám napísané depky, keď to, čo ťa má sledovať, ťa nesleduje. Na vysvetlenie, moji followeri pozostávajú zo Slovákov, pričom príspevky, ktoré púšťam do sveta, sú z anglickej časti blogu. Na druhej strane, oproti Facebooku to funguje len krátko, preto si myslím, že sa to ešte rozbehne.


Tak to by sme mali môj spisovateľský príbeh. Ukončím to s pátosom a prezradím vám… blogovanie je jednou z najlepších vecí, ktoré sa mi v prihodili. Dalo to akýsi zmysel môjmu životu, maličké naplnenie v dňoch, kedy sa zdá, že moja existencia je bezvýznamná. Pohľad na niekoho, ako číta môj článok a vidím, že sa mu páči, je na nezaplatenie.

Po správnosti by som asi mala študovať editorstvo, žurnalistiku, alebo iný príbuzný odbor… a na základe toho jedného dňa svoje schopnosti naozaj zúžitkovať. 

Po nesprávnosti sa venujem niečomu inému. Ale žiadne strachy, až tak ma to nestresuje. Viem, že človek si tak nejako vždy nájde cestu k tomu, čo mu je súdené. U mňa to možno nebude cesta, možno to budú chodníčky… a možno poppyhead. je jedným z nich. 

Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.