Už veľakrát som si chcela zapísať niečo o tomto mieste. Možno to nedokážem ani tento raz, možno neexistujú slová, ktoré by vyjadrili, ako dobre sa tu cítim a čo všetko to tu pre mňa znamená.
Poddlhá. Je mi viac než domovom, viac než detstvom. Viem si predstaviť, že ak by sa veci v mojom živote poprehadzovali, ak by stratili zmysel, ktorý majú; len tu by som pookriala.
Niektoré veci by mali ostať také, aké sú. Aby ich človek mohol strčiť do takej veľkej sklenej vitríny a jednoducho ich nechať tak.
Kto chytá v žite
Súhlasím s Holdenom a musím priznať, že čo-to sa tu rokmi pomenilo. Starý otec chatu pristavil, pribudol altánok aj nové ohnisko. To podstatné však zostáva zachované. Vonia to tu tak, ako vždy. Ako les, drevo a roky, ktoré sme so sestrou strávili vo vysokej tráve, predstierajúc, že sme divoké šelmy no dobre, divoký tiger som bola ja, ona bola lovená srnka.
Zbožňovala som každú noc, ktorú sme s rodinou strávili pri ohni, každú hviezdu, ktorá žiarila nad našimi hlavami. Pamätám si naháňanie svätojánskych mušiek; na rozhovory, ktoré sme tu viedli, keď som podrástla.
Pamätám si každú rozprávku, ktorú som si v tomto lese vypočula. Jednotlivé slová a vety ešte občas šumia medzi stromami.
Ako roky plynú, zdá sa, že hríby prestávajú rásť. V mojej mysli však stále existujú, tvrdohlavo zotrvávajú v zemi, odkiaľ ich musíme podkopávať pomocou malej motyky.
Na poschodí je stále rovnako príjemne vďaka horúcemu slnku, ktoré zohrieva strechu. Hojdacia sieť medzi dvoma stromami už viac nevisí, no moja duša je pretkaná jej červenými vláknami.
A teraz trošku menej poeticky: kadibúdka je stále rovnako desivá. Stále môžeš počuť moje zúfalé ponosovanie sa počas sedenia na nej. Vždy sa totiž bojím, že sa mi počas mojej chvíľky spustí na kolená tvor s ôsmimi nohami. Veď viete, ten taký chlpatý a čierny.
Pridaj komentár