skontroluj aj môj

if i could fly

if i could fly

Sedel som v tom príšernom vozíku. Louis ma viezol hore kopcom z ktorého bol pekný výhľad na krajinu dole. V lúčoch zapadajúceho slnka som našiel sám seba. Len som sa pozeral dole a ľutoval sa. Pýtal som sa ‚prečo ja?‘, ale na celom svete nebol nikto, kto by mi na to odpovedal.
Fajčil som jednu cigaretu za druhou.
Chodil som tam často. Nebol tam nikto až do toho večera.

Oslepujúci – a jasný. Taký bol záblesk z fotoaparátu, ktorý prerušil moje myšlienky.

Prudko som otočil vozík. Stál tam muž. Tváril sa zahanbene.

Bez rozmýšľania som tú scénu odfotil. Keď sa muž otočil, došlo mi, čo si bude myslieť. Bol taký nahnevaný. Z krásnej tváre mu šľahali blesky. Skôr než som dostal šancu ospravdelniť sa, vyštekol na mňa pár škaredých slov. Nebudem ich opakovať. Pointou bolo, že nie je pekné robiť si srandu z takýchto ľudí.


„Nerobím si srandu,“ bránil som sa, „iba som – boli ste taký… zamyslený a ja som musel…“ nedal mi šancu dopovedať. Takmer mi kolieskami prešiel po nohách a už sa krkolomnou rýchlosťou spustil z kopca. Ten malý muž, ktorý po celý čas stál za ním sa teraz rozbehol po jeho stopách, volajúc meno: „Zayn!“ V živote som nič krajšie nepočul.

Namiesto toho, aby som sa za ním rozbehol, iba som sa pozeral na jeho vzďaľujúci sa chrbát a premýšľal o tom, čo som spôsobil.

Chodil tam stále. Každý večer. Pozoroval som ho. Skrýval som sa. Vyčkával som na vhodnú príležitosť. Bol taký smutný a ja som ho chcel utešil. Ospravedlniť sa mu. Vrátiť na jeho tvár úsmev.

Desil ma ten muž, ktorý ho tam každý deň odovzdane viezol. Rozmýšľal som, či je to jeho priateľ.
Chcel som sa mu čo najskôr prihovoriť.

Raz som ho oslovil. Len tak. Tykal som mu akoby sme boli starí kamaráti.


„Nemal by si fajčiť,“

nie veľmi múdre slová na začiatok, ale nič lepšie mi nenapadlo. Pri pohľade na neho som zabudol na všetky zdvorilostné ospravedlnenia.
Usmial sa a ja som takmer spadol z nôh.


„A ty by si nemal fotiť cudzích ľudí,“

povedal.

Odvtedy sme sa rozprávali často.

„Viem aké to je. Neplač.“ slzy stekali z jeho karamelových očí po ostrých lícnych kostiach a ja som ich nestihol zachytiť.
„Nie, nevieš,“ odporoval mi tvrdo.
„Nevieš vôbec nič!“
Už som plakal aj ja. Tak veľmi som mu chcel porozumieť.
„Môžem ti pomôcť nemyslieť na to. Budeš sa cítiť akoby si bol jeden z nás,“ povedal som.
Jeho svetlohnedé oči sa stretli s mojimi orieškovými. „Naozaj?“ opýtal sa potichu.

Prikývol som. Naklonil sa k nemu. Bez rozmýšľania nad dôsledkami. Lebo som chcel. V tom momente. Vtedy – a už navždy.

Jeho slzy sa premiešali s mojimi. Moje pery našli tie jeho. Stretli sa a zapadli do seba ako dva kusy skladačky, ktoré patria k sebe. A ja som vedel, že tak to má byť.

Už sa ma nepokúšal utešiť hlúpymi klamstvami.
Bol úprimný. Povedal, aby som ho nasledoval. Aby som mu veril. A ja som mu dovolil všetko. Vedel som, že ma nenechá spadnúť.
Dosiahol, že som sa cítil normálne. Bol tu pre mňa. Ak som predsa padal, vedel ma zachytiť. Veľmi rýchlo nahradil Louisa na našich potulkách mestom. Ale rovnako rýchlo som pochopil, že nechce len kamarátstvo. A tak som mu dal všetko, čo som mal. Lebo on za to stál.

A po čase som si vravel, že za všetko, čo pre mňa urobil – keby som mohol lietať
on by bol prvý, koho by som na svojich krídlach
vyniesol k nebesiam.

https://www.wattpad.com/355832983-made-in-the-a-m-slovak-if-i-could-fly


Komentovať

Tvoj mail nebude zverejnený.